Neprístupný dokument, nutné prihlásenie
Input:

Cestovné náhrady a DPH v roku 2019

15.5.2019, , Zdroj: Verlag Dashöfer

2019.09.1.1 Cestovné náhrady a DPH v roku 2019

Ing. Ján Mintál

Zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancom náhradu výdavkov, ktoré im vzniknú v súvislosti s výkonom práce. Podmienky poskytovania náhrad výdavkov a iných plnení upravuje zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v z. n. p. (ďalej iba „zákon o cestovných náhradách”). Zákon o cestovných náhradách presne vymedzuje právne úkony, pri ktorých vzniká nárok na náhradu a okruh osôb, ktorým tento nárok vzniká. Rozlišuje tiež náhrady, ktoré majú pre zamestnanca nárokový (obligátorny) charakter a náhrady, ktoré majú nenárokový (fakultatívny) charakter.

Nárokové cestovné náhrady je zamestnávateľ povinný po splnení podmienok ustanovených v zákone o cestovných náhradách zamestnancovi poskytnúť. Nenárokové cestovné náhrady sú síce upravené v zákone o cestovných náhradách ale na rozdiel od nárokových cestovných náhrad zamestnávateľ nie je povinný ich zamestnancovi poskytovať.

Ich poskytovanie:

- závisí od rozhodnutia zamestnávateľa (napr. na základe vnútorného predpisu) alebo

- je založené na dohode zamestnávateľa so zamestnancom v pracovnej zmluve alebo inej písomnej dohode, alebo

- ich poskytovanie je dohodnuté v kolektívnej zmluve (odborová organizácia a zamestnávateľ).

Pri vysielaní zamestnanca na pracovnú cestu je prvom rade potrebné vychádzať z § 57 ods. 1 Zákonníka práce, ktorý dáva zamestnávateľovi možnosť vyslať zamestnanca na nevyhnutné potrebné obdobie na pracovnú cestu. Zamestnávateľ potrebuje súhlas zamestnanca, ak ho vysiela na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca. Zamestnávateľ nepotrebuje súhlas zamestnanca s vyslaním na pracovnú cestu, ak:

- ide o pracovnú cestu v rámci obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca,

- vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce,

- sa zamestnanec dohodol v pracovnej zmluve, že bude vykonávať pracovné cesty.

Pracovná cesta je časovo ohraničená dobou od nástupu zamestnanca na cestu do skončenia tejto pracovnej cesty. Pracovná cesta predstavuje teda vždy dlhší časový úsek, ako je čas samotného výkonu práce na pracovnej ceste.

Zamestnávateľ písomne určí:

- miesto nástupu na pracovnú cestu,

- miesto výkonu práce,

- čas trvania,

- spôsob dopravy a

- miesto skončenia pracovnej cesty.

V praxi sa realizuje vyslanie na pracovnú cestu a určenie jej podmienok formou rôznych tlačív, napr. tlačivo „Cestovný príkaz” alebo „Vyslanie na pracovnú cestu”. Zákon o cestovných náhradách a ani iný žiadny právny predpis však žiadne tlačivo neustanovuje pre zamestnávateľa ako záväzné. Je teda v právomoci každého zamestnávateľa, aby sa rozhodol, či bude používať tlačivá, ktoré sú na tento účel v obehu a v predaji, alebo si vypracuje svoje vlastné tlačivo, pričom jeho štruktúru, formu a obsah určí sám.

Okruh osôb, ktorým sa poskytujú cestovné náhrady:

a) zamestnanci v pracovnom pomere alebo v štátnozamestnaneckom pomere, ak osobitný predpis neustanovuje inak,

b) členovia družstiev, ak podľa stanov podmienkou členstva je aj pracovný vzťah,

c) fyzické osoby činné na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, ak je to v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru dohodnuté (dohoda o vykonaní práce, dohoda o pracovnej činnosti, dohoda o brigádnickej práci študentov),

d) osoby, o ktorých to ustanovuje priamo zákon o cestovných náhradách (napr. zahraniční zamestnanci, ktorí vykonávajú pracovné cesty u slovenského zamestnávateľa na základe dohody o vzájomnej výmene zamestnancov - § 17 zákona o cestovných náhradách, rodinným príslušníkom zamestnanca, ktorý má podľa pracovnej zmluvy výkon práce v zahraničí),

e) osoby, o ktorých to ustanovuje osobitný predpis (napr. starostovia miest a obcí, poslanci obecného zastupiteľstva, predseda vyššieho územného celku, poslanci vyššieho územného celku, audítori, daňoví poradcovia a pod.),

f) osoby, ktoré sú vymenované alebo zvolené do orgánov právnickej osoby a nie sú k právnickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu (člen predstavenstva, člen dozornej rady, člen správnej rady, člen poradného orgánu, člen koordinačného orgánu, konateľ spoločnosti a pod.) , ak im nie sú poskytované náhrady podľa písmena a),

g) osoby, ktoré plnia pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu úlohy a nie sú k právnickej osobe alebo fyzickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu ani v inom právnom vzťahu, ak poskytovanie cestovných náhrad je dohodnuté (napr. dobrovoľníci v občianskych združeniach),

h) dočasne pridelení zamestnanci na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi podľa § 58 Zákonníka práce.

Nárokové cestovné náhrady sú náhrady, ktoré je zamestnávateľ povinný zamestnancovi poskytnúť. Zamestnanec si pri uplatňovaní práva na nárokové náhrady musí splniť zákonom stanovené podmienky. Nárokové cestovné náhrady nie sú u zamestnanca predmetom dane z príjmov zo závislej činnosti, ak sa poskytujú v súvislosti s výkonom závislej činnosti do výšky, na ktorú zamestnancovi vznikne nárok.

Nenárokové cestovné náhrady nie je zamestnávateľ povinný poskytovať zamestnancovi. Ich poskytovanie je založené na dohode:

- zamestnávateľa a zamestnanca v pracovnej zmluve alebo inej písomnej dohode,

- zamestnávateľa a odborovej organizácie, t. j., ich poskytovanie je dohodnuté v kolektívnej zmluve alebo

- ich poskytovanie závisí od rozhodnutia zamestnávateľa (napr. na základe vnútorného predpisu).

Cestovné náhrady z pohľadu DPH

V princípe platí, že platiteľ DPH môže odpočítať daň v rozsahu a za podmienok ustanovených prostredníctvom § 49 až § 51 zákona o DPH. Jednou z rozhodujúcich podmienok je, že platiteľ využije tovar alebo služby na účely svojho podnikania.

Cestovné náhrady vypláca zamestnávateľ pri pracovných cestách, pri ktorých si zamestnanec sám uhrádza výdavky a nárokuje si ich náhrady. Za predpokladu, keď zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi náhrady cestovných výdavkov, nemá v zmysle ustanovení zákona o DPH nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, pretože nejde o zdaniteľné plnenie prijaté zamestnávateľom. Ak zdaniteľné plnenie bolo poskytnuté zamestnancovi a doklad o poskytnutí je súčasťou vyúčtovania pracovnej cesty, nejde o zdaniteľné plnenie prijaté zamestnávateľom a za týchto predpokladov nárok na odpočítanie DPH nevzniká. Náhrada výdavkov vrátane DPH je tak pre zamestnávateľa daňovým výdavkom.

Zamestnávateľ však častokrát určité plnenia súvisiace s pracovnými cestami zamestnancov zabezpečuje a uhrádza vo vlastnej réžii (napr. ubytovanie, cestovné hromadnou dopravou, letenky atď.). V týchto prípadoch ide o zdaniteľné plnenie prijaté zamestnávateľom a následne poskytnuté na pracovné účely zamestnancom. Za uvedených predpokladov nárok na odpočet DPH zamestnávateľovi vzniká a doklady o zabezpečení takéhoto plnenia nie sú súčasťou

 
 Váš názor
Čo by ste zmenili na tomto portáli?
 Úspešne odoslané
Input: